Veľkonocovanie v údolí pod Králickým Sněžníkom

Naše slovenská dopisovatelka Zuzana si udělala na velikonoce výlet na Moravu a poslala nám svůj tip na báječný cestovatelský zážitek. Takže vás čeká opět článek ve slovenštině...

Veľkonočné sviatky sme sa s Larisou rozhodli stráviť mimo naše domovy. A keďže je Larisa sčítaná stvora, našla zaujímavý tip na výlet, o ktorý sa teraz s vami podelím.

Dedinka Dolní Morava sa nachádza 5 km od mestečka Králiky, v ústí doliny priamo pod Králickým Sněžníkom – hraničným kopcom medzi Českou republikou a Poľskom. Pre ešte  bližšie priblíženie - ide o pohorie medzi Orlickými horami a Jeseníkmi,  vo východnej časti Sudet. Ako sa počas nášho trojdňového pobytu ukázalo, ide o skvelé miesto pre rodiny s deťmi ale aj cyklistov, turistov, lyžiarov, bežkárov, či nadšencov bobovej dráhy alebo  lanového parku.

Keďže ani Lala ani ja nie sme aktívne šoférky, najväčším hlavolamom pre nás býva,  ako sa dá do danej lokality dopraviť hromadnou dopravou. Štartujeme teda autobusom z Prahy z Černého mosta a po 3,5 h vykladáme batohy na autobusovej stanici v Králikoch. Tu nás už čaká prípoj smerujúci do našej základne - Dolní Moravy. 5 km je pre autobus krátka vzdialenosť, takže po ďalšej 15 minútovke vystupujeme pred chatou Terezka, ktorá vyzerá čerstvo vynovená. Hneď na svahu oproti nej vidíme zjazdovku, ešte sú na nej zbytky snehovej pokrývky. Vedľa nej sa blýska veľká bobová dráha. Keďže sme hladné ako vlci, rýchlo sa ubytovávame a hor sa hľadať niečo pod zub. Prvý tip nám nevyšiel. Je koniec zimnej sezóny a letná ešte nezačala. Penzión Na rázcestí je od 19.00 zatvorený. Jeho kuchyňu si teda overíme až počas víkendu. Zachraňuje nás miestna malá krčmička U Vendy, kde je v ponuke vynikajúca cesnačka, varená klobáska a spoločnosť majiteľovho psa Čendy.

Vstávame o 7.00h, raňajkujeme v Terezke, kde ako sa zdá, sme okrem jednej rodinky jediné hosťky. Vyrážame do terénu, smer chata Marcelka, kde má byť lanová dráha s konečnou stanicou pri vysokohorskej chate Slaměnka. Keďže odbočka k lanovke nie je celkom dobre značená, míňame ju a ideme značeným náučným chodníkom smerom na Králický Sněžník. V lese si však uvedomujeme, že sme zašli príliš ďaleko a tak sa vraciame späť. Zastavuje pri nás milý šofér skibusu a presviedča nás, nech si nastúpime, ešte sa otočí po svojej pravidelnej trase a končí presne pri nami hľadanom cieli. Na naše prekvapenie zisťujeme, že služba Skibusu je po celú lyžiarsku sezónu zdarma, ide o súčasť projektu Resort Dolní Morava.

Sadáme na lanovku a po niekoľkých minútach vystupujeme v celkom inom svete. Stromy sú zasnežené a primrznuté, okolo nás svištia poslední nadšenci zimného lyžovania. Skúšame vystúpať kúsok nad chatu, ale brodíme sa snehom, miestami po kolená. Ešte v dedine zisťujeme, že požičanie snežníc je v tomto čase nemožné, požičovne zimnej výstroje sú totiž až do ďalšej sezóny zatvorené. Preto nemôžeme použiť žiadnu zo značených hrebeňových trás a tak po dobrej hrachovej polievke a drinku na počesť menín mojej spoločníčky v chate, schádzame lanovkou sťaby rozmaznané dámy z mesta, nadol. Skúšame náučný chodník

vedúci lesom, avšak zhruba po 4 km prepadávania sa, kolená sú tento krát nahradené stehnami, to vzdávame a vraciame sa späť. Po jarnej nálade ani chýru ani slychu, sme obklopené snehovými vločkami presne v duchu obrázkov Jozefa Ladu. Panuje tu čarovná vianočná atmosféra, namiesto kalendárovej - veľkonočnej.

Poriadne premrznuté a unavené sa vraciame späť do Terezky. Teplá sprcha, driemoty pod perinou a následná večera – cesnačka a segedín nás preberajú, líca sa nám červenajú a po dvoch deci červeného vínka, prekvapujúco slovenského pôvodu,  sa opäť zakuklujeme v posteliach. Zajtra nás čaká výlet na Horu Matky Božej.

Ráno sa autobusom vezieme do Králikov. Od autobusovej stanice vedie cesta priamo do pútnického areálu zvaného Hora Matky Božej. S mestom ho spája nádherná alej a kaplnky Kristovej krížovej cesty. Pôvodné obrazy z kaplniek sa v súčasnosti nachádzajú v ambitoch kláštora.

Pôvodne sa tento kopec volal Lysá hora – bol totiž bez akéhokoľvek porastu. V období 30 ročnej vojny sem chodievali detské procesie. Medzi nimi bol aj malý Tobiáš Ján Becker, neskorší kráľohradecký biskup, ktorý si ako malý chlapec zaumienil, že tu jedného dňa, keď vyrastie, postaví kostol.

Základný kameň bol položený 7. septembra 1696 a za necelé štyri roky bol chrám dokončený. Srdcom celého miesta sa stala napodobenina obrazu Panny Márie Snežnej na hlavnom oltári, dar od Tobiáša Jána Beckera. Originál tohto diela sa nachádza v Ríme a vraví sa o ňom, že ho namaľoval evangelista svätý Lukáš. Koho by zaujímala podrobnejšia história celého pútneho komplexu – nájde ju na http://www.kraliky.net/clanek.php?id=3.

Po zdolaní krížovej cesty, za riadneho vetra spojeného so snežením, si sadáme pred hlavný oltár a čakáme na omšu. Kostol sa pomaly zapĺňa a veľkonočná nedeľa sa stáva presne takou, akú si ju predstavujem. Pokojná, rozjímacia a dojemná. Neviem všetky texty spevov, neviem, kedy si mám kľaknúť, kedy zopnúť ruky, ale viem kedy slová,  ktoré počujem, majú zmysel. Kázeň bola veľmi pekná – symbolický pochop nášho vlastného zmŕtvychvstania. Po záverečnom úklone Panne Márii sa zmrznuté na kosť, presúvame do neďalekého Pútneho domu, kde si dávame varené červené, kurací závitok so „šťouchanýma bramborama“ a k tomu kyslé uhorky. Po prvom súste si pripadám ako doma, žiadna reštauračná chuť, skôr jedlo od mamy, babky, kohokoľvek, čo chutne a jednoducho v rodine varí. Po obedňajšej káve pokračujeme v prehliadke, prejdeme ambity aj hrobku a cez Dvor pútnikov vstupujeme do kaplnky Svätých schodov. Tu zostávam stáť s mierne pootvorenými ústami – svetlo, materiál a celkový dojem – som v nebi. Pred sebou vidím trojo schodov. Po stredných sa dá ísť len kolenačky, vyjadrujúc tak pokoru, naspäť sa dá zísť už postojačky po bočných schodoch.

Medzitým sa vonku strieda slnko s metelicou a vetrom. Na moju smolu, kým sa presunieme k rozhľadni zvanej Val (788 m n.m.), fotosvetlo sa stráca, nastáva pravá zimná víchrica a z fotenia je rýchla cvakačka a útek do mestečka, kde si sadáme do reštaurácie v dome, do ktorého spisovateľ Alojz Jirásek umiestnil časť deja svojho románu F. L. Věk. Dom sa nachádza na hlavnom námestí a v súčasnosti v ňom sídli hotel Zlatá labuť.

 Po dvoch hodinkách intenzívneho čítania pri šálke čaju a pohári červeného vína /v suveníroch kláštora sme totiž objavili kopec výborných kníh, no a jasné, že skončili v našich batohoch/ smerujeme k autobusu a vraciame sa späť do Dolní Moravy. Večer zavŕšime zjedením našich „prvopomocných“ denných zásob – obložené rohlíky s debrecínkou a teplým čajom miznú v našich útrobách ako blesk. Slávnostne zapneme televízor, odsledujeme film Alice Nellis Mamas & Papas a akosi vážne naladené zhasíname a nechávame sa uniesť snami.

 Ráno musíme vypratať priestor Terezky, a keďže náš autobus odchádza až o 14.20h, pomocou pani recepčnej sa dostávame k možnosti uložiť si batožinu v penzióne Na rázcestí. Je to hneď pri zastávke a tak si s Lalou dohadujeme plán – prejdeme časť Dolní Moravy, ktorú sme ešte nevideli a potom zájdeme po batožinu, dáme si obed a hurá smer Lichkov, odkiaľ nám ide vlak do Pardubíc a tu sa naše cesty rozídu – Lala ide späť do Prahy, ja opačným smerom do Bratislavy.

Deň je ako maľovaný, blankytne modrá obloha, kde tu biely mrak a aj Králický Sněžník sa na nás konečne milo pozerá. Vychutnávame si veľkonočnú výzdobu, fotíme „koťátka“ /rozumej bahniatka/ a ani nevieme ako, prejdeme 10 km. Vraciame sa k obedu a ... .

 … a už teraz sa teším na naše ďalšie výletovanie kdekoľvek a kedykoľvek to bude .-).

 Text i foto Zuzana Minarovičová