Pri kávičke zo Slovenska 3

Inscenácia komorného divadla TICHO a spol. Dych Lukavických zápiskov mala premiéru v apríli minulého roku v bratislavskom Staromestskom klube 10 x 10. Jednou z línií, ktorým sa TICHO chce venovať je divadlo faktu a jeho prvá premiéra v minulom roku tak priniesla tvar trochu nezvyklý, no pôsobivý, ako bolo možné pozorovať na reakciách divákov – všetkých generácií. Tu je pozvánka autorky a dramaturgičky predstavenia Viki Janouškovej.

Na začiatku impulzu stáli Lukavické zápisky slovenskej spisovateľky Hany Ponickej, disidentky a autorky príspevku na spisovateľskom zjazde, ktorému sa dnes hovorí slovenská charta 77. To, ako bola po tom príspevku perzekvovaná, bolo nepríjemné čítanie. No mne, ako autorke sa viac prihovorila prvá tretina knihy. Ponická sa snaží vo forme akéhosi denníku písaného niekoľko mesiacov po udalostiach, zachytávať dianie a to, o čom pri tom rozmýšľala.

Umenie vystúpiť z davu

Spôsob, akým poctivo opisovala, čím všetkým prešla a ako nakoniec vystúpila z mlčiaceho davu, sa mi dnes zdal oveľa aktuálnejší, ako to, čo potom nasledovalo – perzekúcie, reakcie jej najbližšieho okolia, atď. Prečo? Ponická , nielen vystúpila z davu svojim príspevkom na spisovateľskom zjazde, ale potom svoj čin a proces, ako k nemu dospela, pomenovala práve v oných zápiskoch a niesla si za svoj čin aj následky... 

A toto je začiatok príbehu, ktorý ma v dobe, keď som sa k nemu dostala, zaujal a bol i impulzom pre hru, ktorú som začala písať z jej spomienok.

Impulzom bola vlastne otázka – ako sa má človek postaviť k dileme: hodnota alebo lojalita k vedeniu. Kedy má človek právo, resp. povinnosť porušiť lojalitu a upozorňovať na porušovanie hodnôt, či už ide o morálne, alebo profesionálne hodnoty... A ako to potom urobí? Aj dnes je pre kohokoľvek z nás nie bežné vystúpiť so svojim názorom z davu, porušiť názorovú lojalitu, napríklad, voči nadriadenému, či inak vyššie postavenému... Máme s tým problémy a aj nadriadení, ktorí tento precedens, ak k nemu vôbec príde, obvykle riešia hnevom, alebo dokonca vylúčením z pracovného kolektívu. Sme poznačení normalizačnými modelmi správania viac, ako by sme si chceli pripustiť.

Inšpirácia a realizácia

Pred premiérou sa mňa novinárka spýtala:

Čo teba najviac zaujalo na Lukavických zápiskoch Hany Ponickej. Je to dielo, o ktorom sa učia žiaci na školách, všimla si si ho už vtedy, alebo až na vysokej škole, či dokonca ešte neskôr?

Zápisky vznikali v rokoch 1978 – 1983 (to sú cca roky môjho vysokoškolského štúdia) a vyšli v roku 1989 v exile Toronte, u nás až v 90. rokoch... Dostala som sa k čítaniu knihy dosť neskoro, vlastne až „pracovne“ – pre rozhlas po roku 2005.

Čím je to teda? Dobou, ktorá ti tú "Haninu vzburu" pripomenula? 

Nie dobou, nami. Ako si pracne lepíme spôsoby protirečenia, ako namáhavo, kŕčovito obhajujeme svoje názory a agresívne presadzujeme hodnoty, alebo vôbec sa k tomu neuchyľujeme...

V inscenácii zaznievajú hlasy ľudí, ktorí Hanu Ponickú poznali, medzi inými aj hlasy dcéry Kataríny Juskovej, či syna Juraja Žáryho. Pozitívne na nás zapôsobili nielen v divadle, ale i po premiére na nás milo pôsobili, keď sa oduševnene vyjadrovali k herečke, ktorá ich mamu stvárňovala, často v dialógu zaznievalo: „Úplne ako mama, to je neuveriteľné!“

No tieto prvky boli z našej strany už menej zámerné, pani Ponickú sme osobne nepoznali, no o to viac potešili práve od jej detí... Vnútorné napojenie sa na ňu prinieslo i herecké stvárnenie, vraj, nesmierne pripomínajúce svoj predobraz. Potešiteľné i vo svojej náhodnosti...

Viki Janoušková

Čtěte také:

http://www.nezoufalky.cz/cz/co-nas-bavi/mile-nezufalky-zo-slovenska.html

http://www.nezoufalky.cz/cz/co-nas-bavi/pri-kavicke-zo-slovenska-2.html